Ako skoro každá zamestnaná žena vstávam ráno do práce. Lenže to moje je trochu iné. Som doktorka. Vysokú školu som skončila v pomerne nízkom veku a aj to len vďaka môjmu otcovi, ktorý ma možno nie celkom legálne postrčil do vššieho ročníka.Preto som skončila medicínu skôr. Včera som bola ne pohovore do novej práce a večer mi volali, že ma jednoducho berú. Nesmiem o tom nikomu vravieť, vraj je to tajné. No uvidíme.

Vošla som do malej bielej budovy. Na jednej strane haly bolo schodisko a na druhej výťah. Mala som papierik a na ňom napísané ´´ výťahom na -3 a potom chodbou pre pesonál do dverí číslo 4.  Výťahom som sa zviezla na -3 a potom som sa vydala chodbou. Nestihla som vojsť do dverí.

´´A vy budete Slečna Donovanová. Mám pravdu?´´ To si to ku mne mieril chlapík. Typujem mu tiež okolo 20. Má blond vlasy, a šedomodré oči. Keď bol dostatočne blízko všimla som si menovku. Asmond Frenzy. To bol môj kolega, ako som si stihla zistiť.

´´Ehm.. áno.´´ Bol sympatický ale nie tak celkom môj typ. Ale mal krásny úsmev to sa mu muselo nechať. Veľa dievčat ním určite dával do stavu mdlôb, a ak mám povedať pravdu aj ja som zlapala po dychu keď  to na mňa tiež skúsil. Lenže ja som sa za tie roky naučila nič nedávať najavo, žiadne emócie.

Usmial sa, znova (to len dokazovalo fakt, že ho priťahujem) a pokračoval ´´ Podťe slečna Donov

´´ Cissa alebo keď veľmi chcete Narcissa, nevykajte mi, prídem si stará. ´´ Usmial sa (aaach, vedela som si presne predstaviť môj priblblý ´´zamilovaný´´ výraz na tvári) no prinútila som sa ovládať.

´´ Dobre, Cissa . Teší ma ja som Asmond, tu ma volajú As, ak by si chcela. ´´ znova ten jeho úsmev. ´´ len už poď.´´ poukazoval mi to tu a potom ma zaviedol do malej miestnosti kde naťukal kód do takej malej klávesnice a vošli sme do veľkej mistnosti. Všade tu boli regále so zbraňami. Dýky, meče, strelné zbrane. Vycítila som, že by som tu asi nemala čo robiť. Ale skôr ako som sa stihla zdekovať začal As rozprávať.

´´Cissa, počúvaj. Toto tu nie je tak celkom legálne. ´´ vypleštila som naňho oči ´´ Tak to mi došlo.´´pokračoval, akoby som nič nepovedala

´´Toto je tajné stredisko, zeložené pred viac ako sto rokmi piatimi vedcami. ´´ odmlčal sa ´´S tvormi a s akými sa tu budeš stretávať, tak o nich by sa ti ani snívať nemalo.´´

Pichol mi do ruky zbraň , no ja som mu ju vrátila. Možno sa dokážem správať odmerane ale inak som citlivá povaha, povedali mi to viacerý.  

´´Vezmi si ju!´´ povedal to autoritatívne, a ukázal mi svoju. Znovu mi ju podal.

´´Ja ju nehcem. Nedokážem zabiť ani muchu a nie to ešte človeka!´´ povedala som to ako keď vám niekto núka zjesť kobylku. Položil ju na stolík a začal rozprávať, že čo všetko ma tú čaká a že ju na 100 percent budem potrebovať.

Čím viac som toho vedela tým menej som chcela veriť, pridelili mi jedného ´´pacienta´´ ak sa dotýčný dá tak nazvať, nie je chorý len iný než my. Je to vlkodlak. Nevedela som, že niečo také existuje, ale už teraz som k tej veci cítila odpor. Opísal mi to ako nejakú ohavu, ktorá sa len ťažko dá zabiť. Verila som mu, no aj tak som si tú zbraň nevzala. Bol v koncoch, že som ho nepočúvla, ale čo sa dalo robiť som raz taká.

Zaviedol ma do laboratória, poukazoval mi to. ´´Nie si unavená, chcel by som ti ukázať tvojho pacienta. Neviem ako sa volá, ale myho tu voláme jednoducho Objekt Z 745. Aj ty ho tak oslovuj, ak chceš. ´´

´´Prečo nevieš jeho meno? A koľko tu už je?´´  

´´Svoje meno nám nepovedal, možno ho ty zneho vypáčiš. A je tu už asi 20 rokov. Zavediem ťa k nemu.´´

Kráčali sme dlhou chodbou. Asi dvakrát sme zabočili doprava a doľava, už dávno som nevedela, kde som.

Možno to bolo predsa len na niečo dobré. Lenže čím viac som rozmýšľala, tým viac som si bola istá, že Objekt Z 745 možno ani nechcel byť tým, čím je. Alebo možno chcel, ale As spomínal, že s nikým nekomunikuje, takže, nevedia či chcel alebo nie. Lenže to nemení nič na veci, že je. Možno by sa so mnou rozprával, alebo možno aj nie, ale ja to určite skúsim.